Monografia o Anaxagorovi predstavuje intelektuálnu premenu staršej iónskej prírodovedy a archaickej filozofie v duchu „osvietenstva“ gréckej rane klasickej doby. Nie náhodou sa vraj v Aténach Anaxagorovi prezývalo „Rozum“. Nielen že „priniesol filozofiu do Atén“, ale aj ju premenil tým, že hľadal stály základ zmien všetkých vecí. Zo staršej iónskej náučnej prózy vytvára žáner, ktorý už silne pripomína neskoršie filozofické a vedecké texty. Obsah je však odkazom slobodomyseľného intelektuála. Výklad všetkých zachovaných fragmentov Anaxagorovho diela (v novom pôvodnom preklade) aj testimoniov o ňom ao jeho náuke sa sústredí na objav limitne malých veličín, nový dôraz na myseľ vrátane akejsi náboženskej reformy či prírodovednej novinky, napríklad pochopenie Slnka alebo meteoritov. Anaxagoras tieto novinky predstavuje v rámci tradičnej iónskej jednoty sveta, ktorý ešte nie je rozdelený na nebeský a pozemský, materiálny a telesný. Stále si ešte vystačí bez predstavy účelového usporiadania sveta. Účelné konanie je skôr spôsobom, ktorým ľudia (a zrejme aj ostatní živočíchy) aspoň na čas kompenzujú svoju konečnosť a obmedzenosť, zatiaľ čo svet nič také nemá potrebné. Vláda mysle zatiaľ nie je podriadená účelu, zostáva slobodná.