Anaximenés z Milétu je posledná z trojice mysliteľov, ktorí pochádzali z toho istého iónskeho mesta a podľa tradície stáli na samom prahu filozofie. Hoci sa Anaximene završuje míletské vnímanie sveta, nachádza sa trochu v tieni Thaleta a Anaximandra. Práve jemu však Theofrastos venoval samostatný spis. Podľa Aristotela mal za počiatok všetkého pokladať vzduch. Bola to ale predovšetkým konkrétna formulácia vzniku, zániku a zmien v prírode na pozadí zrieďovania a zhusťovania vzduchu, ktorá sa pre neho stala príznačnou. Predložená monografia prináša preklad hlavnej časti zachovaných textových prameňov k Anaximenovmu mysleniu a sprevádza jeho kľúčovými témami. Ukazuje, že vzduch nebol iba prostredím všetkých premien, ale najmä výrazom intímnych rysov života, ktoré boli videné v paralelách vzduchu, dychu a duše. V rámci kozmológie potom poukazuje na jej úzke prepojenie s meteorologickými javmi. Všíma si pritom, že významné prvky Anaximenovej koncepcie nachádzame ďalej najmä u Anaxagory a Diogena z Apollónie. Načrtáva tak skicu archaického iónskeho myslenia, v ktorom bezhraničný vzduch predstavoval pravé božstvo, z ktorého vznikajú „bohové a božské veci“.