Gilbert Durand, Bachelardov žiak, koncipoval svoje Antropologické štruktúry imaginárne ako antropologické rozšírenie výskumov začatých v Psychoanalýze ohňa. Jeho kniha chce byť akúsi "záhradou" obrazov, usporiadanou na spôsob Linného botaniky, inventárom usporiadaným okolo niekoľkých hlavných štrukturálnych schém.

Tento postup však dovádza čitateľov oveľa hlbšie: ústi do celkovej teórie, ktorá vyvracia klasické poňatie obrazu, aké rozvíjal Sartre, a prekračuje tézy Lacroza, Barthesa a Malrieuho - ktoré všetky redukujú imaginárne a podriaďujú jeho "pochabosť" nejakej forme rozumu.

Svojím skúmaním toho, ako imaginárne "funguje", nás Gilbert Durand stavia do srdca polemík vyvolaných štrukturalizmom, ktorý nahrádza časové procesy klasického diskurzívneho vysvetlenia explikatívnymi procesmi priestorovými, topologickými. Zatiaľ čo je však možné kritizovať štrukturalizmus Leviho-Straussa či Greimasa pre jeho formalizmus, štruktúry imaginárne, ktoré sú z definície "figuratívne", nás vedú k tomu, aby sme o štruktúre uvažovali v termínoch jej dynamického obsahu.