Kto sa hrá, nehnevá. Kto sa kĺže, hrá sa. Fenoménu hry autorka rozumie ako pohybu v zmysle "radostného skĺznutia sa po skutočnosti". Hra v rôznych svojich aspektoch a formách (medzi ktoré patrí aj karneval) je tu tematizovaná ako špecifický fenomén pohybu, pohybu ľudskej existencie, pohybu ako rozumenie svetu i sebe v zmysle pochopenia pravidiel hry. V tomto rámci sú potom rozvíjané interpretačné možnosti čítania románu Hermanna Hesseho Stepný vlk. Základné štruktúry chronotopu románu sú podrobené dôkladnému skúmaniu: priestorové bytie na okraji a prahu, zvláštna časovosť sviatočnosti. Stepný vlk je pre autorku magickým zrkadlom, v ktorom možno inak a menej obvyklým spôsobom uvidieť základné literárne i filozofické témy 20. storočia; v pokuse o prepojenie fikcie a diskurzu sa stretneme s Cailloisovým poňatím hry aj Derridovou pohostinnosťou, s Bachtinom i Lotmanom, s Michelom Foucaultom aj Gadamerovou hermeneutikou.