České sociálne vedy prešli, podobne ako iné vedné odbory, tromi exilovými vlnami – po okupácii Československa v roku 1939, po nástupe komunistického režimu v roku 1948 a po ustavení tzv. normalizácie ako dôsledku vojenskej intervencie do obrodného procesu v roku 1968. V knihe sú zasto len dve exilové vlny - po februárová a "normalizačná". Kniha ukazuje na základe osobných rozhovorov, prípadne publikovaných interview, ako sa nútení bežci vyrovnávali s novým prostredím, ako boli prijatí a ako postupne dosahovali akademické, prípadne expertízne pozície na univerzitách a ďalších pracoviskách. Publikácia je založená predovšetkým na dvoch základných "stavebných kameňoch" - na vlastných výpovediach českých exilových sociálnych vedcov (nielen sociológov, ale aj niektorých historikov a politológov), ktoré reprodukujú pomerne verne dobové ovzdušie, a na ukážkach z ich diel, ako z dôb predexilových, tak z dôb strávených v zahraničí. Publikácia snáď vhodne dopĺňa doteraz vydané knihy o českom exile, pretože špeciálna pozornosť sociálnym vedám zatiaľ venovaná nebola. V tomto ohľade chce byť kniha prvým vykročením na ceste k úplnejšiemu poznaniu vývoja českej sociológie, z ktorej exil nemožno vylúčiť. Vychádza mimo edičného radu.