Témou autobiograficky ladeného románu Ireny Brežnej je adaptácia na nové prostredie, v ktorom sa vlastná identita dostáva do konfliktu s cudzou mentalitou. Autorka s ľahkosťou a istou dávkou irónia vyjadruje stret vlastnej slovenskej identity so švajčiarskou národnou identitou. Spočiatku hrdinka volí cestu vedomého stavania nepriepustných múrov proti cudzej náture v snahe ochrániť to, čo zostalo, teda to "jej". Zároveň je však otvorená a vnímavá, teda vystavená neustálemu prehodnocovaniu. Celý román je tak de facto o voľbe, o získanej medzikultúrnej kompetencii, o aktívnom budovaní si osobnosti as ním ruka v ruke idúcou previerkou dogmy. Trenie s novou krajinou v románe funguje ako urýchľovač myslenia a stimul k transformácii.
Ako hovorí sama autorka, útly román je literárne vybrúsenou polstoročnou osobnou skúsenosťou a zároveň výsledkom zaoberania sa vedou o migrácii a praxi tlmočnice pre prisťahovalcov. Pri tom všetkom je to hlavne neustále hlboké premýšľanie nad témou. Jej životná cesta v emigrácii má všeobecnú platnosť skúseností a vnútorného prežívania tisícov migrantov po celom svete.

Román bol ocenený najvýznamnejšou švajčiarskou literárnou cenou Schweizer Literaturpreis a prestížnou slovenskou Cenou Dominika Tatarku. Nemecké PEN Centrum jej za ľudskoprávnu aktivitu udelilo Cenu Hermanna Kestena za rok 2021.