„Ako sme to vtedy hovorili? Má ma rád, nemá ma rád, miluje ma, verne, tajne, kašľa na mňa. Pri každej tej krátkej vete sa odtrhol jeden lístok z agátovej vetvičky. Ten, ktorý zostal posledný, ten platil. Muselo sa pri tom samozrejme myslieť na niekoho konkrétneho a platilo to potom o ňom. No áno, to by som mohla znova skúsiť. Na koho ale budem myslieť? Náhodne a trochu zahanbene som pomyslela: Bože, nepríde ti to hlúpe? V pomalej chôdzi som začala odtrhávať jeden lístok za druhým a hádzala ich za seba, avšak ako elektrizovaná som nedokázala vyslovovať jednotlivé stupne a miery lásky. V mojej mysli tkvelo iba jediné: Miluje ma, miluje ma, miluje ma. Nič iné som nemohla vysloviť. Nešlo to. Posledný lístok teda samozrejme znamenal: Miluje ma. Veľmi dobre som vedela, o kom to platí.“